Bol som "doma" teda tam, kde som strávil prvé roky života. Stretol som kamaráta, a zaspomínali sme si.
Ako sme o biednu brezu priviazali konopný povraz pochybných kvalít a spúšťali sa na ňom zo steny opusteného kameňolomu. Veľká sranda bola, keď sme na lane viseli traja, a ono sa pretrhlo! Ako je možné, že sa nikomu nič nestalo, doteraz nechápem.
Alebo ako sme chceli vidieť dúhu zo spodu, a utekali sme až do najbližšej dediny v studenom daždi. Následkom bol taký zápal pľúc, že som v horúčke už nespoznal ani vlastnú mamu. Lekár povedal, že prevoz do nemocnice by som nezvládol, tak ma len balili do mokrých uterákov, a div sa svete, pomohlo, a prežil som to.
Obľúbená zábava bola skákať na neďalekej stavbe zo starého žeriavu do kopy piesku. Kto skočil z tretieho poschodia, bol frajer. Alebo u starého otca na dedine skákať v humne z povaly do kopy sena. Čím menšia kopa, tým si bol väčší borec. Koľkokrát niekomu (aj mne) "vyrazilo dych" a museli ma kamaráti preberať. Bungee jumping bez lana.
Ale najradšej sme boli pyrotechnici. Celuloidové pravítko, prášok do pečiva, kakao, sanitra s cukrom, pušný prach vysypaný zo slepých nábojov, s tým všetkým sa dali robiť ohnivé experimenty. Potom prišli do módy guličky zo zmesi hliníkového prášku a "suríka." Krásne trieskali a robili veľké čierne fľaky kde dopadli. Doplatil na to iba jeden z nás. Mal guličiek plné vrecko, a jednu hodil na detskom ihrisku. Deti sa rozrevali, iba jeden drobec vzal kameň a hodil po ňom. Trafil ho do toho vrecka! Následný výbuch mu vytrhol zo stehna riadny kus mäsa.
Keď bol ohňostroj, nie všetky svetielka vybuchli. Tak sme pobehali kukuričné pole, a nazbierali sme za krabicu tabletiek veľkých asi ako dymogam.
Keď ste ju zapálili, vytvorila jasný záblesk ako starodávne magnéziové blesky. Vrcholným číslom bola výroba bomby. Tabletky napchaté v olovenom plechu. Odpálili sme ju v šope, schovaní za skriňou. Rana to bola ozaj poriadna. Zo šopy sa valilo obrovské množstvo bieleho dymu, pokiaľ oko dovidelo, dospelí vybehli na balkóny, chvíľu sme nepočuli, a olovený plášť záhadne zmizol.
Na všech svätých pri soche Panny Márie pálili ľudia sviečky v takom množstve, že na schodoch vznikla vrstva vosku 5cm hrubá. Cestou zo školy odlomiť kus a šup do tašky. V záhrade roztopiť v starej rajnici, prihodiť farbičky voskovky, naliať do fľaše, a keď sme ju rozbili, mali sme krásnu, farebnú sviečku. Až raz sme priveľmi zakúrili, parafín začal dymiť a potom vzbĺkol.Zahasíme, pomyslel som si, a nalial za hrnček vody. Z rajnice sa zdvihol ohnivý stĺp, a hore sa roztiahol do gule ako atómový hríb. Nádhera!
Akurát že ja som nemal obočie, ale zato som mal peknú plešinu.
Neskôr sme recept vylepšili pridaním oleja, a našli sme väčší hrniec. Až sme raz vyrobili taký obrovský hríb, že ho zbadali policajti až v meste, a atómové pokusy nám rodičia zatrhli.
Nevedel som plávať, ale vody som sa nebál, tak som sa tri krát vážne topil. Ale plávať som sa naučil!
Na stavbe výkop plný vody, z potiahnutých paliet sme si robili plte. Aj ja. Lenže tá moja -ako sa ukázalo - ma neunesie. Tak som sa ocitol po krk vo vode, vonku okolo nuly. Kým som prišiel domov, šaty na mne zmrzli na plech. Tentorkát nebol zápal pľúc.
Keby som mal syna, a stváral by takéto veci, modlím sa, nespím od strachu, skončím na psychiatrii, alebo ho priväzujem o radiátor..
A možno nie. Keď sa to podarilo prežiť mne, prečo nie jemu? Detstvo si treba užiť, sranda musí byť, a adrenalínu vyplaveného do krvi sa treba zbaviť.
Inak Vám hrozí infarkt.