Medaila za súcit.

Autor: Ján Spišiak | 2.11.2014 o 20:00 | Karma článku: 10,71 | Prečítané:  172x

Poznám pár ľudí, ktorí by si ju zaslúžili.


Doopatrovali sme starého otca, mamu, aj tetu. Nechceli byť v nemocnici, tak boli doma kým to len šlo. Ku koncu to už bolo ťažké. Plienky, žili prakticky po sediačky. S pomocou na chvíľku vstali.  Po sediačky osprchovať, utrieť, namastiť, obliecť, podať všetko do ruky.  Ale až do konca mali hlavu v poriadku. Rozprávali dcére rozprávky, smiali sa, spomínali na detstvo. Dcéra bola malá a baletila pred televízorom. Starký vybral z vázy kvety a hodil jej ich ako sa zvyknú hádzať na javisko po vystúpení.  Brali sme to ako čosi normálne, že sa o nich staráme.   Aj oni boli normálni.  Chcem ale napísať o kamarátovi, ktorý dokázal čosi, mne ťažko pochopiteľné.Manželka mu zomrela, tak žil v paneláku s dvoma dcérami a svokrou. Milá pani. Nakúpila, navarila, oprala, večne lúštila krížovky. Až raz som prišiel, a ona ma pozdravila: "Ahoj Zuzka."  To je koniec, pomyslel som si. To bol iba začiatok.Ešte roky som bol Zuzka, postupne nevedela nielen kto som ja, ale ani kto a kde  je ona sama. Zorganizovali si prácu tak, aby s ňou vždy niekto bol. Občas vypomohla suseda, ale niekedy to nešlo. Keď ju museli nechať bez dozoru, zabezpečili všetko tak, aby si nemohla ublížiť. Zamknúť nože, odstaviť plyn, zamknúť balkón, aj chladničku. Nechať jej len jedlo na jeden deň, inak bola schopná zjesť všetko čo videla a skončiť v nemocnici.  Keď ste s človekom, ktorý vie, že končí, a vy mu ten koniec spríjemníte ako sa len dá, je vám za to neskutočne vďačný.Vidíte, aj keď to nepovie.Ale opatrovať roky niekoho, kto o tom ani nevie, to je v mojich očiach najvyšší prejav ľudskosti.     Boli sme u jeho brata. V kresle sedela manželka a na kolenách mala asi 5 ročného syna. Na prvý pohľad bolo jasné, že nieje v poriadku. Čudne vykrútené ruky aj nohy, hlava v divnom uhle, otvorené ústa. Čakal na plnú lyžicu. Zakýval som mu.  Nevidí ťa, len počuje.Pribehol kamarátov pes a oblizol ho na nos. Chlapec ožil, a snažil sa psa neobratne pohladiť.  To bolo pred desiatimi rokmi.  Ten chlapec ešte žije.Netuším ako vníma svet z tej nepredstaviteľnej tmy bez možnosti si ten svet čo i len ohmatať. Ale je to ich dieťa, prečo by ho mali niekam odpratať.           Ľudskosť,  súcit,  dobrota,  nezištná láska.

Aj za to by mala byť Nobelova cena.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Čo sa deje v hokeji? Je to divadlo, vinníkmi sme všetci, tvrdí Graňák

Zlá skúsenosť s Cígerom a Švehlom mohla odradiť hráčov z NHL od štartu na majstrovstvách sveta, hovorí skúsený obranca.

KULTÚRA

Iva Bittová: Nemôžem si dovoliť strácať čas a báť sa

Česká speváčka žije v USA. Koncertuje u nás so skupinou Čikori.

TECH

Vedci sú na stope tajomstvu DNA

Vďaka úžasnému technologickému vývoju vznikajú nové vedné odbory.


Už ste čítali?